pondelok, 15. mája 2017

JUŽNÝ SUDÁN

Juhosudánska republika, (Republic of South Sudan) je štát v severovýchodnej Afrike. Osou štátu je Biely Níl a povrch z veľkej časti tvoria tropické lesy, pôda je tu oveľa úrodnejšia než v Sudáne. Južný Sudán susedí na juhu s Ugandou a Keňou, na juhozápade s Demokratickou republikou Kongo. Na západe susedí so Stredoafrickou republikou a na východe s Etiópiou. Na severe so Sudánom. Štát má rozlohu 619 745 km² a odhaduje sa, že tu žije približne 12 000 000 obyvateľov (odhad r. 2015). Hlavné a zároveň najväčšie mesto je Džuba (ang. Juba, 493 000 obyvateľov, odhad r. 2014). 

V rokoch 1899 až 1956 bolo územie Južného Sudánu súčasťou Anglo-egyptského kondomínia. V minulosti sa vyvíjalo odlišne ako severná časť Sudánu, až do roku 1946 sa obe časti Sudánu vyvíjali samostatne. Potom začala ústredná vláda v Chartúme, ktorá bola vždy ovládaná moslimami, znevýhodňovať južné oblasti štátu, čo viedlo k viacerým občianskym vojnám. V južnej časti Sudánu prebehli dve veľké občianske vojny. Prvá sa odohrala v rokoch 1955 až 1972. Druhá občianska vojna v rokoch 1983 až 2005 si vyžiadala takmer 2 milióny mŕtvych a veľké množstvo utečencov. Príčinou tejto vojny bolo násilné zavedenie islamského práva šaría v celej krajine, čo vyvolalo odpor kresťanského a animistického obyvateľstva juhu krajiny. Vojna sa skončila mierovou zmluvou 9. januára 2005. Južnej časti krajiny bola priznaná autonómia a podľa zmluvy sa mali deliť aj výnosy z ropy v Južnom Sudáne medzi ústrednú vládu v Chartúme a Južný Sudán v pomere 50 : 50. Dňa 9. januára 2011 sa na území južného Sudánu uskutočnilo referendum pod medzinárodným dohľadom. V referende sa 98,83 % obyvateľov juhu krajiny vyslovilo pre samostatnosť. Výsledky referenda akceptovala aj Sudánska vláda v Chartúme. Samostatnosť nového štátu bola slávnostne vyhlásená 9. júla 2011.  
Štátne zriadenie: Federálna prezidentská konštitučná republika
Oficiálna mena: 1 Juhosudánska libra (SSP) / 100 piastrov 

ZNÁMKOVÁ TVORBA

Pred vyhlásením nezávislosti sa na území Južného Sudánu používali Sudánske známky. Novovzniknutý štát vydal svoje prvé známky 13. júla 2011, štyri dni po vyhlásení nezávislosti (nápis Republic of South Sudan). Sada prvých troch známok, 1 SPP - vlajka Južného Sudánu, 2,5 SPP - štátny znak a 3,5 SSP - vodca hnutia za oslobodenie sudánskeho ľudu John Garang, boli vytlačené v Číne a darované Južnému Sudánu. Odhaduje sa, že bolo vytlačených asi 100 tisíc známok. Známka so štátnym znakom (2,5 SSP) však bola vydaná chybne (orol pozerajúci doprava, namiesto doľava, nesie dve kopije namiesto jednej...), preto sa rozhodlo túto známku nevydať. Čínsky producent známok však už stihol distribuovať niekoľko tlačových listov a aj jednotliných známok. Na internetových aukciách ich cena v súčasnosti dosahuje niekoľko stoviek dolárov za jednu známku, prípadne pár tisíc dolárov za celý tlačový list.

O tri mesiace neskôr, dňa 4. októbra 2011, sa Južný Sudán stal členom Svetovej poštovej únie (UPU). Doteraz bolo vydaných 8 známok, plus 2 známky (1 SSP - vlajky Južného Sudánu a Číny, a 3,5 SSP - prezident Salva Kiir), ktorých oficiálne vydanie sa odložilo na neurčito. Prvé, skúšobné tlače týchto dvoch známok však prenikli na filatelistický trh a boli k dispozícii na internetových aukciách.

OBÁLKA

Získať filatelistické produkty z Južného Sudánu je nesmierne obtiažne, pretože krajina nemá medzinárodné poštové spojenie so svetom. V apríli 2012 sa ukončilo priame letecké spojenie medzi hlavným mestom Džuba a Chartúmom, ktoré prevážalo aj poštu. Hoci bola následne podísaná dohoda medzi leteckými spoločnosťami z Etiópie a Kene o preprave medzinárodných poštových zásielok, do roku 2017 sa tak nestalo. Poštové služby, aj to iba v obmedzenej miere v dôsledku občianskej vojny, funguje iba vrámci štátu. Viacerí zberatelia obálok a pohľadníc preto zaraďujú Južný Sudán do top trojky najťažšie zozbierateľných krajín (spolu so Somálskom a Jemenom, kde však poštový systém v súčasnosti nefunguje). Mal som šťastie, že som na internete natrafil na Lea z Ugandy, ktorý mi zabezpečil poštové známky z Južného Sudánu a poslal pripravenú obálku zo známkami na poštu do Džuby, hlavného mesta Južného Sudánu. Po opečiatkovaní bola odoslaná kuriérom späť do Ugandy a odtiaľ v doporučenom liste na Slovensko. Musím priznať, že to nebola lacná záležitosť. Známok Južného Sudánu je na filatelistickom trhu veľmi málo, drahý bol aj kuriér z Ugandy do Južného Sudánu a späť. Som však veľmi rád, že sa mi podarilo získať tento vzácny zberateľský suvenír, určite patrí k najhodnotejším prvkom v mojej zbierke.     

ZNÁMKY

Poštové známky "Balaeniceps rex" (Člnozobec kráľovský, 1 SSP) a "Gypaetus barbatus" (Bradáň žltohlavý, 2 SSP) boli vydané na prvé výročie nezávislosti, dňa 9. júla 2012. Bradáň žltohlavý sa nazýva aj Lammergeier. Na známke sa však nachádza pravopisná chyba, slovo Lammergeier je napísané ako Lammengeier (s písmenom  "n" namiesto "r").

CESTA OBÁLKY: vzdušná vzdialenosť Džuba (Južný Sudán) - Kampala (Uganda) - Oravská Lesná (Slovensko) - 5 725 km 
Obálka bola opečiatkovaná dňa 16.3. 2017 v Džube, hlavnom meste Južného Sudánu, následne dňa 21.3. 2017 odoslaná v ďalšej obálke z Kampaly, Uganda. Dostal som ju pomerne rýchlo, za 3 týždne.

ZAUJÍMAVOSTI O JUŽNOM SUDÁNE 
  • Južný Sudán je najmladším štátom sveta. Od zvyšku Sudánu sa oddelil 9. júla 2011 na základe referenda, v ktorom sa obyvatelia prevažne kresťanského juhu vyslovili za nezávislosť od moslimského severu. 
  • Prezident krajiny Salva Kiir je známy tým, pri oficiálnych návštevách a slavnostných príležitostiach nosí svoj kovbojský klobúk Stetson. Svoj prvý dostal od amerického prezidenta Georgea W. Busha, pri audiencii v Bielom dome v júli 2006. Kiira klobúk zaujal natoľko, že si údajne kúpil niekoľko ďalších do zásoby.
  • Južný Sudán patrí k najmenej navštevovaným štátom sveta (5 500 turistov, odhad r. 2013).  
  • Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v rámci humanitárnych projektov pôsobí v oblasti Južného Sudánu už od svojho vzniku, teda od roku 2003. Za ten čas v krajine pôsobilo do 200 expertov (najmä lekárov) zo Slovenska, ale aj viacero saleziánov a misionárov.
  • Južný Sudán je jedna z najchudobnejších a najnestabilnejších krajín sveta, ktorá je do značnej miery závislá od zahraničnej pomoci. Necelé dva roky po vyhlásení nezávislosti sa začala opäť zmietať v občianskej vojne. Vďaka nej obrovské množstvo obyvateľov stratilo svoje domovy a hrozí hladomor. Vojna má na svedomí asi 2 milióny vnútorne vysídlených ľudí, 1,3 milióna utečencov, 300 000 mŕtvych (odhad r. 2017). O zlepšenie životných podmienok detí a mládeže v Južnom Sudáne sa stará aj občianske združenie SAVIO, ktoré od roku 2006 organizuje pravidelné celoslovenské verejné zbierky. Ak sa chcete dozvedieť viac a radi by ste podporili dobrú vec, pozrite si stránku organizácie:  http://tehlicka.sk/o-tehlicke/

utorok, 28. februára 2017

JAN MAYEN

Jan Mayen, (Špicbergy a Jan Mayen, Svalbard og Jan Mayen) je ostrov v Nórskom mori, súčasť Nórskeho kráľovstva. Leží 600 km severne od pobrežia Islandu a 950 km západne od Nórska. Je vulkanického pôvodu, sčasti pokrytý ľadovcom. Rozloha ostrova je 373 km² a žije tu približne 18 obyvateľov: personál rádiostanice – Loran C (14 ľudí) a meteorologickej stanice (4 ľudia). Personál oboch staníc žije v Olonkinbyene, čo je obytná časť stanice Loran C. Ostrov nemá pôvodných obyvateľov. 

Ostrov objavil v roku 1607 Henry Hudson a nazval ho Hudsonove dotyky (ang. Hudson's Touches). Neskôr bol ostrov ešte niekoľkokrát navštívený moreplavcami, ktorí sa považovali za jeho objaviteľa a pomenovali ho. Až rok 1614 sa považuje za skutočne doložený rok, kedy Európania navštívili ostrov Jan Mayen. Okrem kapitána Jorisa Clarka (ktorý nazval jeden z jeho výbežkov Jan Meys Hoeck, po kapitánovi jednej zo svojich lodí) sem vtedy zavítal aj Holanďan Jan Jacobs May van Schellinkhout. Jeho prvý dôstojník zakreslil ostrov do mapy a pomenoval ho po svojom kapitánovi. Toto meno už ostrovu zostalo. Prvá meteorologická stanica bola otvorená v roku 1921 Nórskym meteorologickým ústavom, ktorý v roku 1922 anektoval ostrov pre Nórsko. Podľa zákona z 27. februára 1930 sa ostrov stal časťou Nórskeho kráľovstva. V roku 2010 bol celý ostrov vyhlásený za prírodnú rezerváciu.
Štátne zriadenie: závislé územie Nórska
Oficiálna mena: 1 nórska koruna (NOK) / 100 øre 

ZNÁMKOVÁ TVORBA

Jan Mayen používa nórske poštové známky (nápis Norge, Noreg). Prvá nórska poštová známka boly vydaná v roku 1855 a zobrazovala nórsky štátny znak. Keď bol Nórsko napadnuté nacistami v roku 1940, britské a francúzske expedičné sily v severnom Nórsku zriadili úrady poľnej pošty, ktoré fungovali do mája 1940. Zatiaľ čo nová kolaboranská vláda v Nórsku vydávala svoje vlastné známky, exilová vláda, so sídlom v Londýne, vydávala známky pre kráľovské nórske námorníctvo a obchodné loďstvo. Tieto známky sa používali aj pre Jan Mayen, a od februára 1945 aj pre celé Nórsko. 
Jediná nórska známka, zobrazujúca ostrov Jan Mayen bola vydaná v roku 1957. 

POHĽADNICE / OBÁLKY



Na obálke, ktorá mi prišla z Jan Mayenu sa vynímajú nádherné poštové pečiatky, ktoré zobrazujú symbol ostrova, sopku Beerenberg, ako aj zemepisné súradnice ostrova: 71°00´ s.z.š. a 8°30´z.z.d. Pohľadnica s mapou ostrova je unikátna. Som veľmi rád, že ju mám vo svojej zbierke. Vytlačili ich iba 500 ks v Nemecku, jeden kus sa mi podarilo kúpiť na internetovej aukcii. 

ADRESA:
Meteorological station
Feltpost 8099 Jan Mayen
0018 OSLO
Norway

ZNÁMKY

Poštové známky „Aquila chrysaetos“ (Orol skalný, 10 NOK) a „Vulpus lagopus“ (Líška polárna, 10,50 NOK) vydalo Nórko spolu 29. marca 2006, známka „Rangifer tarandus“ (Sob arktický, 15,50 NOK) bola vydaná 2. februára 2009 a známka „Ursus maritimus“ (Medveď biely, 17 NOK) 3. januára 2011. Známky vychádzajú v pravidelnej sérii Divé zvieratá Nórska.

CESTA POHĽADNICE A OBÁLKY: vzdušná vzdialenosť Jan Mayen - Oravská Lesná (Slovensko) - 2 795 km 
Pohľadnicu a obálku som odoslal na ostrov Jan Mayen začiatkom decembra 2016, dostal som ju 10.2.2017. V zimnom období lieta na ostrov lietadlo nórskej armády, Hercules C130J, v priemere raz za 2 mesiace, v lete cca raz za mesiac.  

ZAUJÍMAVOSTI O OSTROVE JAN MAYEN 
  • Najvyšší bod ostrova je vulkán Beerenberg na severe s výškou 2 277 m n. m. Vedci sa predtým domnievali, že sopka Beerenberg je vyhasnutá, tá ale v roku 1970 vybuchla a počas 3-4 týždňov pridala ostrovu 3 km² novej krajiny. Ďalšie erupcie sa dostavili v roku 1973 a 1985. Je to jediná nórska činná sopka.
  • Na Jan Mayene je jedna nespevnená pristávacia dráha pre lietadlá s dĺžkou 1 585 metrov. Na pobreží s dĺžkou 124,1 kilometrov nie je ani jeden prístav, lode kotvia mimo pobrežia.
  • V rokoch 1882-1883 tu strávila celý rok rakúsko-uhorská expedícia a starostlivo ostrov zmapovala. Ich mapy sa používali až do 50. rokov 20. storočia.
  • Jan Mayen je spravovaný od roku 1995 z Osla, guvernérom (fylkesmannen) územia Nordland, prostredníctvom správcu (syselmannen) územia Špicbergy. Hoci ide o súčasť Nórskeho kráľovstva, v štatistikách sa často uvádza oddelene ako závislé územie.
  • Počas druhej svetovej vojny ostrov nepadol do rúk nacistov, ako kontinentálne Nórsko, ale meteorológovia napriek tomu radšej pôvodnú meteorológickú stanicu spálili. V roku 1941 sa vrátili s vojakmi, aby stanicu znova postavili. V roku 1943 tu Američania zriadili rádiolokačné stanicu Atlantic City, s ktorej pomocou chceli lokalizovať nacistické rádiové základne v Grónsku.
  • Ostrov má aj vlastnú web stránku: www.jan.mayen.no kde okrem iného nájdete aj informácie o najbližších letoch na ostrov.

streda, 19. októbra 2016

PITCAIRNOVE OSTROVY

Pitcairn, (Pitcairn islands, Pitkern Ailen). Pitcairnove ostrovy tvoria juhovýchodný výbežok súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii. Tvoria ich štyri vulkanické ostrovy: Pitcairn, Oeno (atol s piatimi ostrovčekmi), Henderson a Ducie (atol so štyrmi ostrovčekmi). Ostrov Henderson tvorí asi 67 % celkovej rozlohy ostrovov, ale je obťažne prístupný kvôli vápencovým útesom. Ostrov by dokázal uživiť malú populáciu, ale je neobývaný. Ostatné ostrovy sú vzdialené ďalej ako 100 km a sú neobývateľné. Trvalé osídlenie je len na ostrove Pitcairn, ktorý je dostupný len loďami. Súostrovie má rozlohu 47 km² a na ostrove Pitcairn žije približne 51 obyvateľov (odhad r. 2016). Hlavné a zároveň jediné mesto je Adamstown. 

Prvými obyvateľmi ostrovov Henderson a Pitcairn boli Polynézania. Prvé oficiálne záznamy o objavení pochádzajú z roku 1606 kedy sa ostrovy Ducie a Henderson podarilo objaviť portugalským moreplavcom. Ostrov Pitcairn získal meno podľa svojho objaviteľa, ktorým bol 15 ročný chlapec na hliadke na jednej z britských lodí v roku 1767. Volal sa Robert Pitcairn. Keďže však kapitán Philip Carteret zapísal súradnice ostrova chybne, neskôr James Cook v roku 1773 ostrov minul. Štvrtý ostrov Ducie objavil v roku 1791 britský kapitán Edwards na lodi HMS Pandora pri hľadaní vzbúrencov z Bounty. Nazval ho podľa kapitána kráľovského námorníctva. 15. januára 1790 v zátoke, ktorá sa dnes volá Bounty Bay, zakotvili s britskou loďou vzbúrenci spolu so svojimi tahitskými ženami a mužmi. Loď Bounty neskôr zapálili a usadili sa na ostrove. Ostrov sa v roku 1838 stal britskou kolóniou. V 50. rokoch 19. storočia sa osídlenie natoľko rozrástlo, že ostrovania a jeho predstavitelia žiadali Britániu o pomoc. Vláda im ponúkla ostrov Norfolk a tak 3. mája 1856 na Norfolk odplávalo 193 ľudí. Ale po 18 mesiacoch sa 17 osadníkov vrátilo naspäť na Pitcairn a o päť rokov ďalších 27 ľudí. Najvyšší počet obyvateľov na Pitcairne bol v roku 1937, až 233 obyvateľov. Od tej doby však ostrov jeho obyvatelia opúšťajú, hlavne na Nový Zéland. 
Štátne zriadenie: Závislé územie Veľkej Británie 
Oficiálna mena: 1 Novozélandský dolár (NZD) / 100 centov 

ZNÁMKOVÁ TVORBA

Poštová história Pitcairnových ostrovov sa začala písať v druhej polovici 19. storočia, keď bola odchádzajúca pošta opečiatkovaná ako "Posted on Pitcairn Island: no stamps available", bez známok a bola odosielaná zadarmo. Približne od roku 1926 sa začali používať novozélandské známky, prvé známky Pitcairnových ostrovov boli vydané 15. októbra 1940 (nápis Pitcairn islands). V roku 1941 bola na námestí v meste Adamstown postavená malá pošta a množstvo odoslaných a doručených zásielok sa výrazne zvýšilo. 
Pošta je na ostrov odosielaná cez Nový Zéland a môže trvať aj niekoľko mesiacov pred tým, než je doručená. Zásobovacie lode, ktoré ktoré vyrážajú z Nového Zélandu, doručovať poštu na ostrov najmenej trikrát do roka. Niekedy však aj lode, ktoré iba prechádzajú okolo Pitcairnu na ceste do Nového Zélandu, sú ochotné zobrať poštové zásielky a odviezť ich do Aucklandu.

POHĽADNICE / OBÁLKY

Pošta z ostrovov Pitcairn patrí k vzácnym kúskom v zbierkach všetkých zberateľov obálok a pohľadníc. Hoci je na ostrove Pitcairn pošta, takmer všetky filatelistické materiály pre zberateľov sú odosielané z Filatelistického úradu ostrovov Pitcairn, ktorý sídli v novozélandskom Wellingtone. Odtiaľ bola odoslaná aj moja obálka prvého dňa (FDC) s nádhernými známkami prírodných útvarov ostrova a pečiatkou v tvare ostrova. Strmé a nehostinné skaly a útesy ostrova  Pitcairn neumožňujú ľahký prístup k moru. Siahajú od hrebeňa Hulianda Ridge, tesne nad pristávom Bounty Bay, okolo juhovýchodného cípu ostrova až ku St. Paul´s Point, cez Down Rope s malou plážou, až ku Gudgeon to Christian’s Point na západnom konci ostrova. Najvyšším bodom je Big Ridge s výškou 347 metrov nad morom. Vybrané snímky predstavujú prierez prírodnej krajiny ostrova, ich drsnej krásy a úžasných výhľadov, ktoré ostrov Pitcairn ponúka.

ZNÁMKY

Šesť poštových známkok v sérii „Pitcairn landscapes“ (prírodná krajina ostrova Pitcairn) s nominálnymi hodnotami 2,00 NZD vydal Pitcairn dňa 13. januára 2016.

CESTA OBÁLKY: vzdušná vzdialenosť Filatelistický úrad Pitcairn (Wellington, Nový Zéland) - Oravská Lesná (Slovensko) - 17 940 km 
Obálka bola odoslaná začiatkom augusta 2016 z poštového filatelistického úradu Pitcairnových ostrovov, ktorý sídli v novozélandskom Wellingtone. Dostal som ju asi za 4 týždne.

ZAUJÍMAVOSTI O PITCAIRNOVÝCH OSTROVOCH 
  • Pitcairnove ostrovy sú počtom obyvateľov najmenšou suverénnou jurisdikciou na svete a posledné britské zámorské územie v Tichom oceáne.
  • Predaj poštových známok a ďalšieho filatelistického materiálu je spolu s cestovným ruchom hlavným zdrojom príjmov Pitcairnu. Obyvatelia sa živia pestovaním ovocia, medu, rybolovom a turizmom. Neplatia žiadne dane.
  • Na ostrove Pitcairn každý obyvateľ pozná každého a ide tak o ojedinelý prípad, kedy občania jednej krajiny pod jednou vlajkou poznajú kompletne všetkých po mene aj po adrese. Život na ostrovoch je tak jednoduchý a bezpečný, všade panuje priateľská atmosféra. Niektorí ľudia odchádzajú študovať na Nový Zéland, či do Austrálie. Všetci sa stretávajú pri príležitostiach narodenín, výročiach a rôznych oslavách.
  • Hlavné a jediné mesto Adamstown nemá asfaltové cesty, letisko, ani námorný chránený prístav. Ako dopravné prostriedky obyvatelia používajú bicykle, traktory a terénne motorové vozidlá. Nachádza sa tam základná škola, kostol, mlyn na cukrovú trstinu, zdravotnícke stredisko, elektrický generátor, satelitná – televízna a telekomunikačná stanica, internet, pošta, knižnica a aj niekoľko neveľkých hotelov, z ktorých je jeden upravený na prijímanie oficiálnych vládnych návštev. 
  • Stojí tam aj budova súdu a najnovšie aj malá väznica, ktorá sa začala stavať po obvineniach šiestich ľudí z dlhodobého sexuálneho násilia na maloletých dievčatách. Jedným z obvinených bol starosta menom Steven Raymond Christian, ktorý je potomkom vodcu vzbúrencov z HMS Bounty Fletchera Christiana. Súd ho za dokázané 5-násobné zneužitie odsúdil v roku 2004 na tri roky. 
  • Na ostrove Pitcairn sa usadili utečenci, či lepšie povedané vzbúrenci z lode Bounty, na čele s Fletcherom Christianom. Povstali proti krutému zaobchádzaniu kapitána Williama Bligha. V prístave loď podpálili a ostali spolu s tahitskými ženami žiť na ostrove. Potomkov vzbúrencov našli až o dvadsať rokov neskôr, no Christian a mnohí z námorníkov už nežili, lebo sa povraždili po vzájomných hádkach. 
  • Dodnes sú viditeľné trosky slávnej lode Bounty, ktoré vo februári 1957 objavil Luis Marden pod záštitou National Geographic. Vtedy vytiahli kotvu lode.
  • Udalosti o vzbure na lodi Bounty sa stali námetom viacerých rovnomenných hollywoodskych filmov. Známa je najmä dráma Vzbura na Bounty z roku 1962 s Marlonom Brandom a film Bounty z roku 1984 s Melom Gibsonom a Anthonym Hopkinsom.
  • V roku 1880 britská kráľovná Viktória darovala ostrovanom dva veľrybárske člny. Svoje vlastné člny si postavili z dreva až v roku 1980. Momentálne sa všetok tovar prepravuje dvoma dieselovými, 13 metrov dlhými hliníkovými člnmi s nosnosťou do 10 ton, ktoré osadníci dostali v roku 1995 z Nového Zélandu. 
  • Úradným jazykom spolu s angličtinou je aj pitcairnčina alebo pitcairnská angličtina (Pitkern, anglicky Pitcairnese). Je to kreolský jazyk založený na hovorovej angličtine 18. storočia a tahitčine. Hovorí sa ním predovšetkým na Pitcairnových ostrovoch, ďalej taktiež na Novom Zélande a v Austrálii, pričom má celosvetovo menej než 100 rodených hovoriacich. 
  • Podľa výskumníkov z austrálskej Tasmánskej univerzity, majú pláže na ostrove Henderson v Pitcairnových ostrovoch najvyšší stupeň znečistenia plastovým odpadom na svete. Na ostrove sa nachádza okolo 37,7 milióna kusov plastového odpadu, ktoré spolu vážia 17,6 tony. Ostrov Henderson je pritom od roku 1988 prírodnou rezerváciou zapísanou na zozname svetového dedičstva UNESCO (máj 2017).